Život | SPINOZA.sk

Zo života a tvorby

1632-1637

Známy racionalista, pan(en)teista a jeden z najväčších a najvýznamnejších metafyzikov v dejinách západného myslenia, Baruch Spinoza, sa narodil 24. novembra 1632 v holandskom Amsterdame. Bol tretím dieťaťom židovského – maranského – obchodníka Miguela, ktorý začiatkom storočia ušiel z Portugalska pred inkvizíciou, a jeho druhej manželky Hanny Debory. Miguel zastával v komunite amsterdamských sefardských židov významné postavenie (bol jedným z parnassim) a od roku 1633 žila celá rodina, v ktorej bolo dokopy päť detí, v prenajatom dome pri kanáli Houtgracht neďaleko synagógy.

1638-1653

Baruchova matka zomrela na tuberkulózu, keď mal Baruch – podomácky Bento – len šesť rokov, a starosť o rodinu tak pripadla na otcove plecia. Miguel zapísal všetkých svojich synov do sefardskej komunitnej školy Talmud Tora, kde Baruch absolvoval len nižšie stupne vzdelania; všetko ale údajne nasvedčovalo tomu, že oplýva veľkým potenciálom a prejavoval sa ako inteligentný a talentovaný žiak. Na škole pôsobilo viacero prominentných židovských učiteľov a Baruch ju navštevoval zrejme do roku 1650. Od mladosti však preferoval samoštúdium a alternatívne zdroje vzdelania a poznania, predovšetkým z oblastí judaizmu a židovskej filozofie, kresťanskej etiky, vtedajšej (novovekej) filozofie, a to najmä epistemológie a politickej filozofie, ako aj v tom čase prudko sa rozvíjajúcich matematických a empirických vied. V kozmopolitnom a rušnom Amsterdame nemal o intelektuálne podnety núdzu.

1654-1655

V roku 1654 zomrel Spinozov otec, len päť mesiacov po smrti jeho tretej manželky Esther. Z celého dedičstva Barucha úprimne zaujímala v zásade len rodičovská manželská posteľ s nebesami, ktorú napokon i dostal a ponechal si ju po celý svoj život. Po otcovej smrti spolu s bratom Gabrielom pokračoval v jeho obchodných aktivitách vo vlastnej firme s názvom „Bento y Gabriel de Spinoza“, pričom aj prostredníctvom obchodných kontaktov mal Baruch možnosť zoznámiť sa s novými filozofickými a vedeckými ideami. Jeho vzťahy so sefardskou komunitou sa však postupne zhoršovali, jednak pre jeho čoraz zrejmejšie neortodoxné postoje a stýkanie sa s voľnomyšlienkármi, no podľa najnovších výskumov tiež kvôli početným obchodným sporom a vzneseným žalobám, pri ktorých rešpektoval viac holandské právo než právo a záujmy židovskej obce. Dlhodobé napätie a trenie v komunite vo vzťahu k Baruchovi napokon vyústili do procesov vedúcim k jeho trvalému vylúčeniu.

1656-1658

K Spinozovej verejnej exkomunikácii došlo 27. júla 1656 pred synagógou na Houtgracht. Jej súčasťou bolo okrem pomerne dramatického rituálu tiež vyslovenie rozsiahlej kliatby cherem – jednej z najzávažnejších kliatob, ktoré je možné vyrieknuť nad odpadlíkom od viery a zvykov:

„Z rozhodnutia anjelov a na príkaz svätých exkomunikujeme, vylučujeme, preklíname a zatracujeme Barucha de Espinozu, so súhlasom požehnaného Boha a so súhlasom celej svätej kongregácie […] Nech je prekliaty vo dne, nech je prekliaty v noci; nech je prekliaty, keď leží, a nech je prekliaty, keď vstane. […] Boh mu neodpustí. Jeho hnev a žiarlivosť budú besnieť proti tomuto mužovi a všetky kliatby v tejto knihe na neho zostúpia. Hospodin vymaže jeho meno spod nebies. […] Nech sa s ním nikto nestýka ústne ani písomne, nech mu nikto nepreukazuje žiadnu priazeň, ani s ním nepobýva pod jednou strechou či štyri lakte od neho, ani nečíta žiadne spisy, ktoré skomponoval alebo napísal.“

Vzťahy v tom čase len 23-ročného filozofa so židovskou komunitou boli týmto formálne raz a navždy ukončené. Ukončené boli tiež Spinozove rodinné obchodné aktivity a mladý vydedenec tak ostal bez akejkoľvek podpory. V súlade so svojím vylúčením začal užívať polatinčenú formu svojho hebrejského krstného mena, Benedictus, a pre zabezpečenie živobytia sa začal venovať štúdiu a praxi brúsenia šošoviek do rozličných optických nástrojov, v čom po čase vďaka pozoruhodnej kvalite jeho produktov nadobudol medzinárodnú reputáciu. Zároveň sa začal naplno venovať filozofii.

1659-1662

Podľa niektorých zdrojov sa okolo roku 1659 nejaký čas zdržiaval v univerzitnom meste Leiden, kde okrem prehlbovania nových poznatkov zrejme navštevoval i vybrané univerzitné prednášky. Na jar roku 1661 sa napokon presťahoval do neďalekého Rijnsburgu, do domu, kde sa v súčasnosti nachádza jedno z múzeí mu venovaných (Spinozahuis). V rokoch 1661-1662 sa vo filozofických diskusiách začali objavovať prvé spinozovské myšlienky. V Rijnsburgu si totiž Spinoza vytvoril okruh dôverných priateľov, najmä členov neortodoxných kresťanských zoskupení či siekt, s ktorými mohol diskutovať o vlastných ideách, v tom čase už pravdepodobne sformulovaných v rámci Krátkeho traktátu o Bohu, človeku a jeho blahu (Korte Verhandeling van God, de mensch, en deszelfs welstand). Do roku 1662 mal okrem toho napísaný metodologický Traktát o náprave intelektu (Tractatus de intellectus emendatione) a rozvrh vlastných metafyzických ideí s názvom Metafyzické myšlienky (Cogitata metaphysica). Tie vyšli ako dodatok k jeho analytickému výkladu karteziánskej filozofie známemu pod názvom Princípy filozofie Reného Descarta (Renati Descartes principia philosophiae), ktorý bol pôvodne výsledkom doučovania študenta Descartovej filozofie na Leidenskej univerzite.

1663-1667

Napriek navonok samotárskemu spôsobu života vo vidieckom prostredí si Spinoza aj tu, tak ako po celý svoj život, pestoval hojné, prevažne intelektuálne vzťahy. Okrem osobných kontaktov viedol i rozsiahlu korešpondenciu s mnohými vplyvnými mysliteľmi, vedcami i politikmi danej doby; spomenúť tu možno napríklad Lodewijka Meyera, Henryho Oldenburga, Johana a Cornelisa de Wittovcov, Christiana Huygensa, Waltera von Tschirnhausa, či Gottfrieda Wilhelma Leibniza. Na jar roku 1663 sa Spinoza nejaký čas zdržiaval v Amsterdame, kde spolu s Meyerom a ďalšími priateľmi pracoval na vydaní Princípov filozofie Reného Descarta, a onedlho v lete toho istého roku sa presťahoval z Rijnsburgu do Voorburgu (v súčasnosti predmestie Haagu), kde žil v prenajatom byte u maliara Daniela Tydemana na ulici Kerkstraat a ďalej nerušene tvoril. Práve vo Voorburgu vznikli najdôležitejšie diela Spinozovej filozofickej kariéry: na Teologicko-politickom traktáte (Tractatus theologico-politicus) tu pracoval približne v rokoch 1665 až 1670, a pred rokom 1665 tu bola dokončená i podstatná časť jeho vrcholného diela, Etiky dokázanej geometrickým postupom (Ethica ordine geometrico demonstrata). Rok 1665 bol zároveň rokom, v ktorom sa u Spinozu začali objavovať prvé príznaky zhubnej choroby pľúc.

1668-1671

V roku 1668 sa filozof nakrátko presťahoval v rámci Voorburgu, aby sa onedlho na to (1669), zrejme na naliehanie priateľov, natrvalo presťahoval do Haagu. Tam žil najskôr v prenajatom podkroví vdovy Van der Werve, kde očakával vydanie Teologicko-politického traktátu. Ten vyšiel anonymne, v latinčine a s falošnými vydavateľskými údajmi s cieľom vyhnúť sa holandskej cenzúre hneď nasledujúci rok (1670), no tak či onak v ústrety neuveriteľnému rozhorčeniu. Len máloktorá publikácia vyvolala v danej dobe toľko pobúrenia, ako táto rozprava spochybňujúca Mojžišovo autorstvo Pentateuchu, odkrývajúca pôvod biblických legiend a náboženských predstáv, seriózne pristupujúca k moci, ktorú ľudia vkladajú do rúk vládcov a politikov, oslavujúca individuálnu slobodu myslenia a jeho expresie a argumentujúca v prospech sekulárneho demokratického štátneho zriadenia. Zrejme v tom čase vzniklo tiež jeho jediné lingvistické pojednanie, Kompendium gramatiky hebrejského jazyka (Compendium grammatices linguae Hebraeae). V máji 1671 sa Spinoza presťahoval do nového podkrovného bytu v dome maliara Van der Spycka na ulici Paviljoensgracht 72-74, kde žil až do svojej smrti, a v ktorom sa v súčasnosti nachádza ďalšie múzeum (Domus Spinozana) venované tomuto mysliteľovi.

1672-1674

Rok 1672 bol nielen pre filozofa neblahým. Holandsko sa už dve dekády nachádzalo v kríze francúzsko-holandskej vojny, mestá postupne obsadzovali francúzske vojská a hnev ľudu sa obracal proti vysokopostaveným republikánom, medzi ktorými boli aj bratia de Wittovci. Počas občianskych nepokojov v auguste tohto roku oboch bratov utýral rozvášnený dav a ich telá rozvláčil po uliciach Haagu. Keď sa o tom dozvedel Spinoza, hlboko to ním otriaslo a len domáci Van der Spyck zabránil tomu, aby sa sám vrhol vyjadriť svoje zúfalstvo a pobúrenie do ulíc. V tomto čase filozof pracoval najmä na Etike, okrem iného pojednávajúcej o nutnosti a možnostiach regulácie vášní. V roku 1673 obdržal písomnú ponuku zaujať miesto na katedre filozofie na prestížnej univerzite v Heidelbergu, čo však po niekoľkých týždňoch zvažovania odmietol predovšetkým z obáv o stratu slobody a nezávislosti v tvorbe. V tom istom roku podnikol pomerne záhadnú cestu do Utrechtu s cieľom stretnúť sa s vrchným veliteľom francúzskych okupačných vojsk na pozvanie veliteľa utrechtskej okupácie. I keď sa s ním napokon nestretol, o skutočných dôvodoch tejto návštevy sa vedú všemožné špekulácie, a to aj z dôvodu, že zmena v politickom myslení ho v posledných rokoch života primäla revidovať myšlienky z Teologicko-politického traktátu vo svojom nikdy nedokončenom hlavnom politickom diele, Politickom traktáte (Tractatus politicus).

1675-1677

V roku 1675 Spinoza podnikol cestu do Amsterdamu, aby sa informoval o možnostiach vydania Etiky, no vzhľadom na nepriateľské odozvy i skúsenosť s recepciou Teologicko-politického traktátu svoje plány odložil na vhodnejší čas. Filozofovo zdravie sa však začalo prudko zhoršovať. Na prelome rokov 1676 a 1677 už bol v opatere mladého lekára Georga Hermanna Schullera a domácej starostlivosti Van der Spycka a jeho manželky, pretože mal vážne problémy s dýchaním a vykašliavaním krvi. Iste tomu nepomohlo ani neustále vdychovanie jemného skleneného prachu, ktorému bol vystavovaný pri svojej práci s optickými sklami. Začiatkom roka 1677, vedomý toho, že jeho čas sa pomaly kráti, začal zhromažďovať svoje práce a dôležité písomnosti, ktoré mali byť posmrtne odovzdané vydavateľovi v Amsterdame.

21. - 25. február 1677

Svoju nie vždy hostinnú pozemskú púť ukončil Baruch (Benedictus) Spinoza v nedeľu 21. februára 1677. Deň pred svojou smrťou strávil príjemný čas s fajkou tabaku v kruhu Van der Spycka a jeho rodiny a v nedeľu dopoludnia ešte zišiel zo svojho podkrovného bytu, aby ich pozdravil pred odchodom na nedeľnú bohoslužbu. Po bohoslužbe si s nimi pochutnal na čerstvom vývare z kohúta. Okolo tretej hodiny popoludní skonal v prítomnosti lekára (Schullera alebo Lodewijka Meyera) vo svojej obľúbenej starej posteli s nebesami po otcovi. Pochovaný bol 25. februára 1677 do nájomného hrobu na cintoríne pri chráme Nieuwe Kerk, ktorý bol však o niekoľko rokov vyprázdnený. V súčasnosti nie je známe, kde sa jeho pozostatky nachádzajú.

1677-1678 a ďalej

V súlade so Spinozovým želaním boli jeho rukopisy posmrtne zaslané Janovi Rieuwertzovi do Amsterdamu, ktorý ich ešte v roku 1677 vydal pod názvom B.D.S. Opera posthuma. Myšlienkové dedičstvo jedného z najväčších európskych mysliteľov novoveku ostalo najmä vďaka tejto latinskej edícii, už v roku 1678 v Holandsku oficiálne zakázanej, zachované aj pre budúce generácie. Ako forma systematického monizmu si spinozizmus čoskoro našiel mnohých obdivovateľov a nasledovníkov a, ako sa dalo očakávať, rozvíril tiež množstvo kontroverzie. Z historického hľadiska ale obraz filozofa a jeho života požíva všeobecnú úctu a jeho myslenie sa rozhodne osvedčilo ako životaschopné a vplyvné. Ovplyvnilo osvietenskú a nemeckú klasickú filozofiu,
vedeckú metodológiu, náboženské i moderné ekologické myslenie; anticipovalo poznatky psychológie a mnohých empirických vied. Medzi filozofických, vedeckých a umeleckých čitateľov rozličnými spôsobmi inšpirovaných či vyrovnávajúcich sa s jeho filozofiou patrili napríklad J. Locke, J.-J. Rousseau, I. Kant, J. G. Herder, J. W. Goethe, J. G. Fichte, G. W. F. Hegel, A. Schopenhauer, M. Shelleyová, K. Marx, G. Eliot, F. Nietzsche, S. Freud, H. Bergson, B. Russell, C. G. Jung, A. Einstein, K. Jaspers, J. M. Keynes, L. Wittgenstein, L. Strauss, J.-P. Sartre, E. Levinas, A. Næss, D. Davidson, L. Althusser, G. Deleuze, L. Kołakowski, či R. Scruton.

Záverom

Akýmsi symbolom sprevádzajúcim tohto mysliteľa a jeho filozofiu sa stala pečať, ktorou podpisoval svoje diela a korešpondenciu. Je na nej vyobrazená ruža s tŕňmi obkolesená Spinozovými iniciálmi (B D S) a nápisom Caute – opatrne. Toho, ktorý vedel, o čo ide, mala varovať pred nebezpečenstvom plynúcim zo šírenia „kacírskych“ myšlienok. Nám môže tento symbol pripomínať obrovskú cenu zaplatenú mnohými v dejinách za hoci len chvíľkovú možnosť žiť a myslieť slobodne, a v tom najlepšom prípade tiež inšpirovať k zveľaďovaniu ich odkazu vlastnou odvahou myslieť.